Nik nežije večne príbeh

Príbehy 15.11.2011

1. Priezračný náramok

Ráno som sa zobudil a deň sa začal úplne normálne. Poumýval som sa a oholil aby som nemal také strnisko a aby som konečne vyzeral ako človek. A potom ma napadlo načo ja tak skoro vstávam, veď dnes nejdem do práce mám voľno ako vždy keď je nedeľa. Tak ma napadlo čo tak urobiť niečo užitočné. Lenže všade bol bordel a upratovať sa mi nechcelo. Tak som si pomyslel, že sa nejako zabavím. Začal som prehľadávať dom či nenájdem niečo na čítanie alebo podobne.

Našiel som starú truhlicu po mojom dedkovi. Bolo v nej nejaké staré haraburdie, nič užitočné až na jeden pekný náramok. Rozhodol som sa, že ho odnesiem na trh predať obchodníkovi. Tak som sa tam vybral s tým, že si niečo zarobím. Prišiel som na trh a videl som tam veľa obchodníkov ale iba jeden mal ceduľku s nápisom obchod všetkého druhu tak, že pôjdem najprv za ním. Hneď ako som prišiel vybalil som náramok a pýtam sa "Koľko mi dáte za tento pekný náramok?". Obchodník sa najprv zadíval na náramok a potom na mňa a povedal sumu, ktorá ma prekvapila, bolo to toľko peňazí, že by som si za to kúpil nový dom. Keď som odtiahol a náramok si dal do vrecka povedal dvojnásobok a vtedy som si pomyslel, že ten náramok nie je taký obyčajný, musí v ňom niečo byť. Rozhodol som sa, že zoberiem ho ešte domov.

Keď som prišiel domov rozmýšľal som nad tým dlho a potom ma napadlo, že som náramok nikdy nevidel na ruke môjho otca a ani otec nehovoril, že by ho dedko niekedy nosil. Tak som si zmyslel, že si ho dám na ruku. Odrazu ako som ho dával na ruku začal byť strašne horúci. V tom okamžiku začal niekto klopať na dvere tak som ho na ruku nedal a šiel som otvoriť dvere. Bol to obchodník a dvaja ďalší muži ktorých som nikdy predtým nevidel. Prihovoril sa mi "Mám tu viac peňazí, odovzdaj náramok!". Odpovedal som rázne "Nedám, patril mojej rodine už veľmi dlhú dobu" (aj keď nechápem prečo som to takto povedal však som ho chcel predať) a inštinktívne som silno zatvoril dvere. Ale to nepomohlo, odrazu začala do mojich dverí sekať sekera a odlamovali sa triesky. Zľakol som sa a vyskočil zadným oknom a utekal som hlboko do lesa.

Už som nevedel aký čas ubehol a bol som dosť unavený ale nevedel som sa zastaviť, tak som sa bál. V jednom okamihu sa niečo stalo, zozadu mi do hlavy niečo narazilo a ja som ležal na zemi. Náraz som ani necítil lebo som spočinul na rôznych listoch zo stromov. Čo bolo ale zvláštne, nemohol som pohnúť nohami ani rukami. Počul som, že niekto ide tak som sa začal báť čo so mnou bude....


Meno: Mark (prezývka :Marko)
Priezvisko: Frozen
Rokov: 17
Oči: zelené
Vlasy: neznáma farba
Výška: 179 cm
Váha: 66 kg
Práca: pomocník drevorubača
Obľúbená farba: modrá
Obľúbené jedlo: koláče
Rodinný stav: slobodný
Mama: Ann (žiaľ opustila Marka)
Otec: Mark (už nežije)

Otec Marka vychovával do 16tych rokov, potom zomrel. Odvtedy sa stará sám o seba a je pomocníkom drevorubača.




2. Kto to ku mne kráča?

Ležal som dole hlavou a blížiace kroky ma stále viac znervózňovali až som vyronil slzu a to som od otcovej smrti neplakal. Nemohol som sa pozrieť a zistiť kto sa ku mne blíži, bol som celý znehybnený. Jediné čo som mohol bolo dýchanie a ešte oči som zvládal mať otvorené. Videl som len na bok určitým smerom a tak som nevedel kto sa ku mne blíži. Už konečne niekto stál nado mnou. Tá osoba funela teda rázne, tak som usúdil, že to je muž a asi to bude obchodník a zoberie mi náramok a možno ma aj zabije.

"Čo tu pohľadáva taký chlapec ako si ty?" ozvalo sa a vedel som, že to nie je chlap ale žena. Musel som niečo odpovedať ale nič mi neprichádzalo na um tak som povedal iba toľko "Šiel som sa prejsť". Chvíľku bola ticho a potom odpovedala "To si si vybral dosť nebezpečnú oblasť na prechádzanie sa" a potom ma zozadu chytila a nechápal som ako jednoducho položila pri strom. Stála tam predo mnou a ja som sa nevedel vynadívať na jej krásu. Oblečené mala šaty, ktoré hrali s farbami lesa. Jej vlasy sa tak krásne leskli keď na ne svietilo slnko a oči tie sa hrali na neznámu farbu akú nemá žiadny iný človek. Vzadu na chrbte mala luk, ktorý vyzeral ako keby bol celý zo striebra. Čo ma však prekvapilo, šípy nemala vôbec. Keď sa na mňa zadívala očervenel som, tak veľmi sa mi páčila. Ako tak stála trochu bokom nevidel som z počiatku jednu jej ruku ale keď sa natočila viac ku mne všimol som si niečo čo predtým nie a to, že mala na ruke veľmi podobný náramok ako som mal ja pri sebe. Tak som neváhal a spýtal som sa "Ako si získala ten náramok čo máš na ruke?". Zamyslela sa a odpovedala mi "To som dostala pri výcviku, preto nenosím žiadne šípy". Nechápal som ako môže strieľať bez šípov tak som hneď bez rozmyslu poznamenal "Tak mi teda ukáž ako s tým lukom strieľaš bez šípov". Neodpovedala mi otočila sa k najbližšiemu stromu, chytila sa za stred luku a ako ruku posúvala ďalej smerom k tetive, vytvoril sa tam šíp ako keby ružovej farby a keď tetivu pustila zasiahol strom. Na strome po šípe nezostala žiadna stopa. Otočila sa na mňa a začala rozprávať "Tak vidíš, takto s toho luku strieľam. Aj teba som tak zasiahla preto si zostal omráčený, ale to ti za chvíľku prejde. Už by si mal prakticky byť v poriadku lebo účinok je približne 15 minút". Mala pravdu, mohol som hýbať všetkými časťami tela. Ako posledný sa mi vrátil cit do mojich nôh. Potom mi podala ruku aby som vstal a povedala "Poď, zoberiem ťa k nám aby sme zistili kto si a potom ta pustíme. Je to bežný postup". Nesnažil som sa odvrávať lebo som chcel byť s tou úžasnou osobou čo najdlhšie.


Meno: Dayana (prezývka :Diana, D)
Priezvisko: nepoužíva
Rokov: 17
Oči: neznáma farba
Vlasy: blond
Výška: 176 cm
Váha: 60 kg
Práca: neznáma
Obľúbená farba: zelená
Obľúbené jedlo: čo si sama uloví
Rodinný stav: slobodná
Preferovaná zbraň: luk




3. Brána do poznania

Dayana kráčala ráznym krokom a pri tom si jemne spievala nejakú melódiu. Mala dobrú náladu a ja som sa už prestal báť a cítil som sa bezpečne. Rozmýšľal som, že čo by ona spravila keby vedela, že aj ja mám podobný náramok ako ona. Nepýtal som sa nič lebo som nechcel povedať zas nejakú hlúposť. Keď som bol tak ticho pýtala sa ona. Jej prvá otázka bola "Ako si zarábaš peniaze?". Usmial som sa a odpovedal som nesmelo "Ja som pomocník drevorubača". Dayana zostala celá prekvapená "Ale nehovor, a ako to že máš také jemné ruky? Cítila som ich jemnosť keď som ti podala ruku aby som ti pomohla vstať. Hovoríš mi pravdu, si vážne drevorubač?". Začal som sa červenať ako keby mi povedala ten najkrajší kompliment "no áno som, zarábam si tak peniaze odkedy som sám". Dayana zostala prekvapená a ticho jej jemným hlasom odpovedala "To mi je ľúto, nikto by nemal byť sám".

Čas plynul a ja už som bol unavený. Stále sme kráčali na úzkej cestičke z boku ohraničenej kríčkami. Už som chcel povedať, že nevládzem či si neoddýchneme, keď som v diaľke videl malé mestečko a kamenné hradby. Potom som pochopil, že asi tam spolu ideme. Nevedel som čo sa na tom záhadnom mieste nachádza tak som bol trocha nervózny. Vo vrecku som zvieral rukou môj náramok aby mi náhodou nevypadol. Dayana bola asi tiež nervózna lebo už si nespievala tú melódiu a tvárila sa vážne. Ako sme sa blížili k kamennému opevneniu začala na mňa rozprávať "Nechaj hovoriť mňa, ja všetko vysvetlím a ty nemusíš povedať ani slovo. Nechcem aby si mal problémy veď stačia už tie, že som ťa sem zobrala. Nemusela som to urobiť. Keby som skôr vedela aký si".

Pri bráne stáli dvaja muži pekne oblečený a každý mal v ruke kópiu a čo ma prekvapilo, aj náramok. Nebol rovnaký ako mala moja sprievodkyňa tak som si uvedomil, že asi každý náramok má nejakú skrytú čarovnú silu alebo tak podobne. Stráže sa upreným pohľadom pozerali na mňa. Pozerali sa tak ako keby som niečo zlé urobil. Jeden sa vybral ku mne a zastavil ma "Počúvaj ma cudzinec, čo si ty zač a prečo sem ideš?". Dayana prišla k strážcovi a pošepkala mu niečo do ucha. Nepočul som to ale potom odstúpil a pustil nás dnu. Ako som vstupoval dnu všimol som si, že na otvorenej silnej bráne bolo niečo napísané. Stihol som si to aj prečítať, bola to asi báseň:

„Nik nežije večne

U nás nik nežije večne
tak ako tvrdá zem s vodou zmäkne,
tak ako ker blesk spáli,
nedaj dňa aby sme pri bráne nestáli.

Náš kraj aby sme nechránili,
aby sme len tak o slobode snili,
našu hruď aby meč nerozťal,
aby náš kraj len tak o samote zostal.

Pred každým nepriateľom sa chráňme
nech naša blyšťavá zbroj sa neláme,
nech naše telo meč nerozsekne
aj keď u nás nik nežije večne.“